Dokázali by ste byť priateľom samovraha?

„Nevidím v tom význam. Takto sa mi žiť nechce. Mám chuť to celé ukončiť. Doma v šuflíku mám na to dosť liekov.“ Oblial ma studený pot a predstavil som si, ako po našom stretnutí prichádza domov a siaha v šuflíku po liekoch. Bol to normálny mladý chalan. Po úspešnom absolvovaní školy v zahraničí si našiel dobrú prácu a na prvý pohľad by sa zdalo, že mu nechýba nič. K nám do klubu prišiel, lebo sa o nás dozvedel z našej internetovej poradne. Dlhšie naznačoval problémy, no svoj príbeh sa rozhodol vyrozprávať až v zadnej miestnosti klubu, ktorú voláme kancel, no pre našich mladých je to aj tak vždy poradňa.

Som pre neho cudzí človek, no rozhodol sa, že mi svoj príbeh porozpráva. Vo svojom okolí našiel iba pár ľudí, ktorí vedia o tom, čo prežíva, no má pocit, že ho nechápu. V dobrom úmysle sa mu snažili dať pár argumentov, prečo sa oplatí žiť. On to ale takto nevidí. Po chvíli s ním viacerí stratili trpezlivosť a teraz má pocit, že svojou neschopnosťou prišiel o svojich priateľov. „Kto by chcel byť priateľ s človekom ako som ja?“ – opýtal sa ma.

Na chvíľu som sa nad tým zamyslel. Aké ťažké je byť priateľom pre človeka, ktorý nevidí zmysel v živote? Aké ťažké musí byť, keď ho už ani to naše priateľstvo nedrží pri živote? A nie je vlastne poriadny sebec? Ja sa mu snažím pomôcť a on nedáva nič späť, iba ma vyciciava?

Zrejme nejako takto reagovali aj jeho priatelia. Pocítili vyčerpanie a nevládali ďalej. Bolesť, s akou sa stretli zoči-voči im nedovolila pokračovať ďalej a potrebovali sa teraz postarať sami o seba. Nič im nezazlievam, veď aj mňa v prvej chvíli oblial studený pot. V takej chvíli má človek chuť „utiecť“. Povedať niečo utešujúce, dať celej situácii racionálny rozmer, skúsiť ponúknuť inú perspektívu na problém.

Všetko sa však od človeka v takejto situácii odrazí ako od panciera. Ako potom takémuto človeku pomôcť?DSC_4886

Do UPsideu chodia každý týždeň mnohí mladí. Prinesú so sebou svoje životné príbehy. Často sú to príbehy, ktoré zadefinovali celý ich život. Som depresia. Som týrané dieťa. Som úzkostná porucha. Som znásilnená. Minulosť týchto ľudí ovplyvnila natoľko, že pri vstupe svoje o svojich „nálepkách“ povedia skôr, ako sa o nich dozvieme čokoľvek iné, napr. ako ich môžeme volať. V psychiatrických zariadeniach a na mnohých ďalších miestach to bola prvá informácia, ktorú o sebe mali odovzdať.

U nás je táto informácia zbytočná, nie sme psychiatri. Ponúkneme im čaj, zahráme sa spoločenské hry, spoločne niečo tvoríme a rozprávame sa. Začneme otázkou „Ako sa máš?“, ktorú sa ich nikto celý týždeň neopýtal. Dávame im pocítiť, že sú ľudia. Verte alebo nie, s mnohými z nich sa takto už dlho nikto nebavil. Samozrejme sú odpovede málokedy pozitívne. A pre nás je to OK. Nesnažíme sa byť ich spasiteľmi, nesnažíme sa im silou mocou pomôcť ako všetci naokolo. Namiesto toho sme im vytvorili svet, v ktorom majú rovnakú hodnotu keď sú veselí, smutní, zdraví, zranení, pokojní či plní obáv. Sme pre nich priateľmi, ktorí od nich nič nevyžadujú. Kladieme pred nich prvý schod na ceste k zlepšeniu a dávame im priestor, aby si vytvorili tie ďalšie.

V kancli pokračujeme v rozhovore. Dohodli sme si spoločné stretnutie na budúci týždeň. Aby sa to dalo aspoň trochu vydržať, dohodli sme sa, že sa zapojí do činnosti v klube a spoločne sme vymysleli aj pár spôsobov, ako zvládnuť celý zvyšok týždňa. Samozrejme, iba byť priateľom by nestačilo. Keby ma takto oblial pot pred troma rokmi, zrejme by som zamrzol a bol pre neho úplne neužitočný. Stálo to veľa učenia, praxe a supervízii, kým som sa naučil ustáť aj takéto situácie. A zrejme sa budem rovnako ako moji kolegovia ešte dlho učiť.

Pre mladého chalana predomnou sa ešte nič neskončilo, no prvý schod sme už postavili. Dnešok pre neho mohol skončiť úplne inak.

Chceme byť priateľmi tým mladým, ktorí prežili ťažké veci.

Na mladých, ktorí sa na nás obracajú a hovoria o sexuálnom nasilí, o anorexii, o ich samovražedných pokusoch, o sebapoškodzovaní a týraní, pozeráme ako na ľudí, od ktorých sa možno veľa naučiť a spoločne sa posunúť ďalej.

Našu prácu nevidno, je ukrytá v centre Obchodnej a môžu o nej hovoriť len tí, ktorí ju skúsili, alebo ju považujú za užitočnú.

Chceme tu byť aj ďalej – pre nich.

UPside si všimla odborná porota Rady mládeže Slovenska a vybrala náš UPside medzi 5 TOP projektov, ktoré by si zaslúžili ocenenie PROJEKT ROKA.

Ak si myslíš, že si ho zaslúžime, pošli nám svoj hlas.

Ďakujem – za seba, aj za mojich priateľov „samovrahov“.

Marek Madro, riaditeľ občianskeho združenia IPčko

DSC_5007

 

Similar Articles

Je pomáhať mladým v na... Som sociálna pracovníčka. Keď som študovala, mala som rôzne ideály a vedela som, že poskytovať kvalitné služby je základ. Nevedela som, že to funguje trochu inak a dosť ma
Spustili sme nábor – h... Od 1. septembra do 30. septembra beží veľký nábor. Hľadáme dobrovoľníkov do online poradne IPčko, do nízkoprahového klubu UPside a taktiež dobrovoľníkov do terénu.   Všetky detaily
Mladí z UPsidu vytvorili... V novembri minulého roka som spolu s priateľmi, podporovateľmi a zástupcami ďalších organizácii otvoril unikátny projekt nízkoprahového kontaktného centra s názvom UPside. Toto miesto sa stalo útočiskom
Dokázali by ste byť pri... „Nevidím v tom význam. Takto sa mi žiť nechce. Mám chuť to celé ukončiť. Doma v šuflíku mám na to dosť liekov.“ Oblial ma studený pot a
NEkončíme… Ďakujeme! 27. júla sme uverejnili informáciu o tom, že UPside budeme musieť na konci augusta zatvoriť, pretože už nemáme finančné zdroje na to, aby mohlo toto nízkoprahové kontaktné
Mnohí v ňom našli domo... Nízkoprahový klub je skrytý pred očami okoloidúcich až na samom konci dvora, čo zaručuje jeho návštevníkom anonymitu. Veselý priestor s posedením z paliet a vakov, ktoré vlastnoručne vyrobili dobrovoľníci

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *